Historickému diskurzu v Československu dlho dominoval komunistický naratív, ktorý odôvodňoval vyhnanie nemeckého obyvateľstva ako oprávnený a nevyhnutný krok. Tým bola téma vyriešená.
Do roku 1989 tak na verejnosť neprenikli pokusy vystúpiť proti tejto kontrole diskurzu – napr. koncom 70. rokov historik Ján Mlynárik „Danubius“ alebo skupina píšuca pod kolektívnym pseudonymom Bohemus.Od roku 1989 sa k tejto téme môže slobodne vyjadriť každý. Napriek tomu, či možno práve preto, predstavujú vysídlenie a jeho dôsledky pre českú spoločnosť veľmi emotívnu tému. Predovšetkým mladšia generácia Čechov a Slovákov sa môže na tieto udalosti a hlboké zmeny krajiny a jej kultúry pozerať nezaujatými očami.
V Rakúsku tento diskurz dlho určovali „Landmanšafty“, teda inštitucionalizovaní zástupcovia vyhnancov, ktorí ich reprezentovali nielen kultúrne, ale predovšetkým politicky, a vznášali si majetkové nároky voči Československu. Nepodarilo sa im však túto otázku preniesť na požiadavku rakúskej spoločnosti. Prekážkou bolo, že ich často vnímali ako blízkych k extrémne pravicovej politike. Toto súviselo s potláčaním faktu, ako hlboko bola Sudetonemecká strana Konrada Henleina v predvečer druhej svetovej vojny zapojená do nemeckého nacizmu a do akej miery súhlasili nemeckí obyvatelia Československa s politikami SdP a NSDAP.
