Príchod do nového prostredia po úteku alebo vysídlení znamená stratu, znamená stať sa znovu závislým na druhých v novom prostredí: na ich ochote prijať novopríchodzích, aby mohli začať nový život, a na pochopení ich tradícií, z ktorých sa rodí nový život.
Nemecko prijalo svoju vinu za vojnu aj zodpovednosť za 12 miliónov prichádzajúcich zo strednej a východnej Európy. Rakúski politici sa však odvolávali na to, že ich krajina bola „prvou obeťou nacistického Nemecka“ a preto nebude prijímať žiadnych nemeckých utečencov. Snažili sa vyhnancov presídliť do Nemecka a po dlhú dobu im odopierali udeliť štátne občianstvo. Okolo 220 000 vyhnancov repatriovali z Rakúska do Nemecka a asi 114 000 mohlo zostať na rakúskom území.No politické podmienky nie vždy odrážali väčšiu či menšiu ochotu verejnosti prijať utečencov a dať im miesto v spoločnosti. Opäť sa tu ukazujú veľké individuálne rozdiely a vysídlenci spomínajú na dobu príchodu veľmi odlišne.
Zopár pôvodných nemeckých obyvateľov, ktorí v pohraničných oblastiach zostali, sa v novoosídlenom prostredí a vo vznikajúcej pestrej spoločnosti ocitlo paradoxne v role nováčikov.
Ilias Michopulos rozpráva o príchode do Československa, keď bol ako dieťa na úteku pred gréckou občianskou vojnou. Deti odoslali do domovov väčšinou na územiach, z ktorých boli vysídlení Nemci. Patril k 12 000 Grékom, ktorí tu našli nový domov.
