Pre vyhnancov a pre mnohých Nemcov, ktorí po vojne mohli zostať v Československu, bola najväčším a najpamätnejším šokom chvíľa, keď ich vyhodili z domu, v ktorom museli takmer všetko zanechať.
Politické nariadenie, ktoré pripravilo milióny ľudí o občianske práva, povzbudilo u niektorých obyvateľov chúťky na cudzí majetok, zatiaľ čo ďalší zostali voči „vyvrheľom“ ľudskí aj pokiaľ ide o ich vlastníctvo.Hoci vyvlastnenie majetku Nemcov ošetril a legitimizoval zákon, táto otázka zanechala v československej populácii po celé desaťročia pocit neistoty, ktorý sa občas vynára na povrch v podobe strachu, že by pôvodní vlastníci mohli požadovať vrátenie skonfiškovaného majetku. Alebo aj pri inzerátoch na predaj domov, ktoré na zvýšenie hodnoty domu uvádzali, že nejde o konfiškát.
Pre porozumenie medzi Čechmi a Slovákmi na jednej strane a vysídlenými ľuďmi na druhej strane je kľúčové rozlišovať medzi materiálnymi nárokmi a emocionálnou či psychologickou väzbou k domovu z detstva. Mnohí si tento vzťah zachovali aj ak už bol majetok nedosiahnuteľný a o jeho vrátenie stratili záujem. Je pre nich omnoho dôležitejšie, že ich bývalé vlastníctvo noví majitelia udržiavajú a vážia si ho. Zanedbávanie a zlé zaobchádzanie však vnímajú ako bolestné a smutné alebo prispievajú k ich odcudzeniu od bývalej vlasti.
